Telo a krv. Chlieb a víno.

V jednej ruke kladivo a v druhej klinec.
Vo vrecku ich mám ešte za hrsť - pre istotu...

Telo a krv. Chlieb a víno.

S klamstvom na perách zvieram kŕčovito chladnú rukoväť.
Kdesi v hĺbke srdca sa ozýva tichý výkrik bolesti.
Výkrik tak desivý a tak mohutný vo svojej tichosti, žeby sa i samému Satanovi zježili všetky chlpy, ak by nejaké mal.
Výkrik, čo túži po vypočutí. Prosba, čo túži po naplnení.
Prekričal som ho vlastným hlukom svojej pýchy a zaťatosti. Svojej slabosti a zbabelosti.
Udrel som opäť a krv mi striekla priamo do tváre.
Ja a On uprostred nekonečnej nekonečnosti. Stojím pred ním, no i tak som slepý a pritom sa pýšim svojím zrakom. Ja, človek, čo som ukrižoval režiséra, lebo hru si viem vraj napísať i sám.
Vyrýval som znaky perom na papier. A jediné čo som zatiaľ dokázal, bola veľká škvrna uprostred kedysi tak čistého listu.

Kdesi v hĺbke srdca sa ozval výkrik.
Už nevládzem. Púšťam kladivo, ktoré dunivo dopadá na zem a ja za ním. Bojím sa, že ho opäť zodvihnem.

Ležím pri Jeho nohách a stále Ho nevidím???

EFFATHA!!!

Prosím Pane, zober to všetko preč. Túžim Ťa objať. Túžim Ťa vidieť.
Viem čo by som mal robiť, no nečiním tak. Priveď ma späť k TEBE.