1. adventná nedeľa

Tak a práve sme sa domodlili ruženec pri adventnom venci. Není to síce už to, čo bývalo ako za mladi. Ako deti sme to možno krajšie vnímali. Všetci spolu. Spoločná modlitba a nejaké pekné pesničky na záver (Ktoo - stvooo - riil .... :)). Ale dnes to i tak bolo lepšie ako minulý rok - po všetkých stránkach. Síce ako už každú nedeľu v tomto roku sa Andrej s ocom pochytili na hlúpostiach...
A ešte k tomu ocko doniesol na stôl k modlitbe ten obrázok, čo som mu doniesol z Čenstochovej. Takže chvíľka záplav spomienok :) Ach, leto, Poľsko... aj mi to chýba všetko. Asi kvôli tomu aké to je teraz. A možno len kvôli počasiu :-D

Ale inak ADVENT. Čas očakávania. Čas túžob.
Snažím sa vžiť do kože židov v časoch proroctiev o Mesiášovi. Ako čakali a dúfali, že príde a vyslobodí ich z rúk ich utláčateľov.
A prišiel. Dali mu meno Ježiš a vravel, že je Synom božím. Liečil, kriesil, vyháňal zlých duchov a robil mnoho zázrakov. Upozorňoval ich na zatvrdnutosť ich srdca a vyslovil najkrajšie prikázanie :"Miluj blížneho svojho". No i napriek tomu mu neuverili a ukrižovali Ho. Oni chceli mohutného chlapa, ktorý v jednej ruke zahrdúsi cisára a v druhej bude držať čašu hojnosti.

A čo očakávame od Vianoc my?

Nezabudli sme akosi pri tom zhone po darčekoch, vianočnej výzdobe, pri posielaní nekonečných vianočných pozdravoch všetkým... nezabudli sme na to, že vlastne oslavujeme nečije narodeniny? A ten niekto nie je hocikto!
Nie je nič zlé na tom, že chcem obdarovať blízku osobu. Ani na tom, že chcem mať na sviatky príjemne, útulne a pekné. A popriať niekomu pokojné vianočné sviatky tiež nie je zlé. Lenže nezabúdajme, že to, že môžme niekomu niečo kúpiť či vyrobiť, že môžme niečo fajné navariť či nádherne vyzdobiť náš dom, alebo že máme priateľov a dobrých ľudí okolo seba, na ktorých nám záleží - za to všetko vďačíme práve Jemu, na ktorého toľko krát zabúdame práve na Jeho narodky.
Nezabúdajme.
Skúsme sa teraz cez Advent naučiť prijímať od Boha to, čo nám dáva. Veď On najlepšie vie, čo potrebujeme. Naše prosby k Nemu upriamme na veci, ktoré si to naozaj pýtajú.
Učme sa tešiť i z mála a dávať tým ,ktorý to potrebujú.
Veď On chce len jediné - aby sme Ho milovali tak ako On miluje nás.

Telo a krv. Chlieb a víno.

V jednej ruke kladivo a v druhej klinec.
Vo vrecku ich mám ešte za hrsť - pre istotu...

Telo a krv. Chlieb a víno.

S klamstvom na perách zvieram kŕčovito chladnú rukoväť.
Kdesi v hĺbke srdca sa ozýva tichý výkrik bolesti.
Výkrik tak desivý a tak mohutný vo svojej tichosti, žeby sa i samému Satanovi zježili všetky chlpy, ak by nejaké mal.
Výkrik, čo túži po vypočutí. Prosba, čo túži po naplnení.
Prekričal som ho vlastným hlukom svojej pýchy a zaťatosti. Svojej slabosti a zbabelosti.
Udrel som opäť a krv mi striekla priamo do tváre.
Ja a On uprostred nekonečnej nekonečnosti. Stojím pred ním, no i tak som slepý a pritom sa pýšim svojím zrakom. Ja, človek, čo som ukrižoval režiséra, lebo hru si viem vraj napísať i sám.
Vyrýval som znaky perom na papier. A jediné čo som zatiaľ dokázal, bola veľká škvrna uprostred kedysi tak čistého listu.

Kdesi v hĺbke srdca sa ozval výkrik.
Už nevládzem. Púšťam kladivo, ktoré dunivo dopadá na zem a ja za ním. Bojím sa, že ho opäť zodvihnem.

Ležím pri Jeho nohách a stále Ho nevidím???

EFFATHA!!!

Prosím Pane, zober to všetko preč. Túžim Ťa objať. Túžim Ťa vidieť.
Viem čo by som mal robiť, no nečiním tak. Priveď ma späť k TEBE.

Dôverujem v Teba

Ľudia !!!
BOH sa vie o všetko postarať. Stačí sa mu zveriť. Veľké slová pri modlitbe a v celom živote :

"Do tvojich rúk porúčam svojho ducha, Pane."

Učme sa milovať HO a počúvať HO. Prosme o to, o silnejšiu vieru, o nezlomnú lásku.

BOŽE, stvor vo mne srdce čisté
a v mojom vnútri obnov ducha pevného.

???

So smútkom priznávam, že opäť to na mňa došlo. Opäť sa necítim na správnom mieste. Opäť ma prepadajú myšlienky na to, kde by som mohol byť a čo lepšie tam spraviť než tu. A, a to sa ti nebude páčiť, ma prepadajú predstavy, čo by bolo, keby som bol kňazom - a sú to tak krásne predstavy plné pokoja...
Predtým som s tým bojoval. Najprv som myslel, že je to dobre a chcel som sa riadiť tými predstavami, snami, ale prišiel som na to, že to nie je správne. Došiel som vtedy k verdiktu, že Boh ma ešte nepovolal do tej služby. Teraz určite nie...
No tá škola ma ubíja, neviem nájsť ani štipku sily na to, aby som sa učil, aby som sa pripravoval. Modlím sa, aby som to zvládol nejak, ale možno sa modlím zle...
Viem, že chcem. Že chcem sa rozdať druhým...
No ešte akosi neviem ako na to. Akosi som nenašiel tú odvahu. Akosi to stále ostáva na báze myšlienok a poznania...

Roads

Ohh, can't anybody see
We've got a war to fight
Never found our way
Regardless of what they say

How can it feel, this wrong
From this moment
How can it feel, this wrong

... táto pieseň nám tu už dlho hraje. Je to Roads od Portishead.
Taká smutná melódia aké sú smutné tieto dni. A zároveň taká plná očakávaní, plná túžby po objavení, po zmierení, po naplnení.

kadial ďalej ísť?

.. mám chuť už to vzdať :-( viem, že to nie je správne, že by som mal bojovať, ale ja už neviem ako... neviem akosi načerpať síl... zase som na hojdačke... teraz sa cítim zase pod psa a zajtra si poviem aký krásny deň to bol... lenže to nie je dobré, alebo je to dobré? Tichosť mi našepkáva, nech bojujem ďalej - ale telo už nevládze, nevie si nájsť záchytný bod ktorého by sa držalo, ktorý by ho držal vo viere... v dôvere... mám pred očami hmlisté spomienky na minulosť.. ale práve preto, že to bola minulosť, už niesu aktuálne a neliečia tak ako predtým...
Tichosť káže, nech sa na telo vykašlem, veď i tak pominie. Ale je to ešte pre mňa ťažké. Som príliš veľký na to, aby som to dokázal. Príliš veľký sebec...
Budem sa zatiaľ modliť - tam som vždy našiel oporu. Snáď mi samota opäť niečo pošepne. Snáď to budem aj schopný prijať...

Stále to má cenu

Hojdačka

Môj život mi už začal pripadať ako hojdačka v škôlke, na ktorej sedia dve neposedné deti. Raz je jedno hore, raz druhe a tempo len zvyšujú a zvyšujú. Pomaly mi už všetky skrutky vyleteli. Dlho to už tá hojdačka nevydrží.

Že vraj sa veľmi ľutujem. Že vraj každý ma svoje problémy, tak ich svojimi nemám zaťažovať. Ale prečo potom Boh stvoril Evu? Prečo Ježiš si vyvolil dvanástich? Prečo im v Getsemane vravel, nech aspoň chvíľu budú s ním bdieť. Potreboval ich pri svojej bolesti. On vedel, že najväčšiu silu mu môže dať jedine jeho Otec, ale i tak chcel mať pri sebe svojich priateľov. A oni zaspali.

"Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi."

Hej. Asi niekedy fakt preháňam.
Ale inak to ešte neviem.
Ešte mi to nikto neukázal. Alebo som slepý a hluchý?

Boh, diabol a ja

Určite poznáte množstvo filmov o konšpiračných teóriách. Mňa teraz napadá hlavne trilógia Jasona Bourna, ale videl som ich viacero. Práve Jason asi nie je ten najlepší príklad, ktorým vám chcem vysvetliť svoje pocity.


Predstavte si situáciu, v ktorej sa mnohý takýto hlavný hrdinovia týchto filmov ocitli. Ocitnete sa uprostred veľkého sveta mašinérie, v ktorom neviete, komu môžte veriť a komu nie. Dokonca i ľudia, ktorých ste milovali, alebo do ktorých ste vkladali nádeje, vás chcú oklamať a uväzniť.

A teraz si predstavte, že toto všetko sa deje vo vašej hlave. Nie je to hmatateľné. Je to len na báze myšlienok. Myšlienky, o ktorých ste si mysleli, že sú správne, sa vám zdajú byť už nie také správne. Vaša myseľ sa rozdelila na dve strany, ale vaša podstata je medzi nimi uprostred, v krížovej paľbe. Cítite sa nahý, uprostred dažďa, schúlený v kúte s pocitom, že ste sami, ale nie ste. Stojí nad vami niekto, ale neviete ho rozpoznať. Chce mi pomôcť? Chce ma zabiť? Chcete utiecť, chcete sa stratiť a hľadáte možné únikové cesty, no zatiaľ nikam neviedli. Len ste upadli hlbšie do pút neistoty.

Avšak. JE tu predsa niečo, čoho sa možno chytiť. Držím to pevne v rukách a snažím sa z toho nabrať čo najviac, i keď často krát sa zdá, že bez odozvy. Malá žiarovka v hlbokej tme mojej cely. Ledva svieti, ale i to malé svetlo prekrojilo tú tmu a zaplnilo pokojom každý kút mojej duše. Aspoň chvíľka ticha. Aspoň raz sladký spánok. Troška radosti a tepla.
Na chvíľu som tu žiarovku pustil z očí a bol som opäť tam kde predtým...


Načiahol som sa v bolestných kŕčoch po nej. Chvíľu to trvalo, kým som ju v tme nahmatal. Oči som mal zlepené blatom. Držal som ju pevne. Všetko svoje minulé, terajšie i budúce "ja" som vložil do nej. Jej svetlo a teplo mnou prenikli ako elektrina mŕtvym telom chudáka.
Bol to boj. Boj o život. Boj o lásku. Boj o vieru a za vieru. Boj, ktorý nekončí.
Držal som ju tam visiac vo víre výkrikov, úderov, bolesti. Zvíjal som sa ako na elektrickom kresle. Jediné, čo ma na nej držalo, bola nádej. Takmer slepá nádej, že len ona ma môže zachrániť. Nemyslel som na nič iné, len na ňu. Celým telom, celou dušou a celým srdcom som sa ocitol v mojej ruke, kde som držal malú žiarovku. Nič iné som nevnímal, nič iné som nepovažoval za podstatnejšie, i keď sa to snažilo na mňa doľahnúť. V ústach som mal Slovo, v mysli Svetlo a v ruke žiarovku.

Dobojované.

Búrka stíchla tak náhle, ako prišla. Na chvíľku pohltili moju celu tma a ticho. Vôkol zavládol pokoj. Bola to chvíľa uzdravenia. Chvíľa, v ktorej nemusíte byť prítomný a ste v nej.
Niekto zapol svetlo. Nie je podstatné kto. Podstatné je, že je tu Svetlo. Bol som nahé dieťa. Nahý v radosti.

A v ústach som mal Slovo, v mysli Svetlo a v ruke žiarovku...

Droga? DROGAA!!!

... sedím tu sám a ticho
predstieram radosť no v srdci prázdno,
dávam svetlo no sám som ho stratil,
jediné svetlo je žiara monitora.

sorry - i ja som padol pred najväčšou drogou tohto sveta - FACEBOOKom.
možno nie je najväčšia, ale je strašne rafinovaná...
teraz som už rád aspoň z toho že to viem. Ospravedlňoval som sa výrokom :"Veď evanjelizujem na ňom." Ale podľa ovocia spoznáš svoju prácu. A moje ovocie?
Áno. Boli ľudia, o ktorých viem, že moje preložené články ich nejak ovplyvnili a povzbudili. Ale až som sa preľakol keď som zistil, že namiesto :"Ďakujem" som čakal "aký úžasný príspevok si napísal (...si skvelý)".

Dnes to už viem - FB ma ťahalo od podstaty. Evanjelizovať na ňom môžem - ale musím si strážiť i svoje vnútro, ktoré mi za ten čas pekne zhnilo.
Teraz to už viem.

Koľko dobra som zameškal. Koľko krásnych chvíľ som vymenil za stoličku pred PC.