Veľká noc - zverejnene takmer po roku

Dostal som dnes trefnú otázku: "Ako sláviš Veľkú Noc?"

V dňoch, keď začínal pôst, som si povedal, že tento rok, toto pôstne obdobie a nasledujúce tohtoročné veľkonočné trojdnie sa MUSÍ niečo v mojom živote zmeniť. Čakal som, že niečo sa stane. Možno zázrak? Možno nejaká situácia, ktorá obráti môj doterajší život na ruby - k tomu správnemu smeru? Čakal som možno niečo veľké.
Asi príliš veľa času som venoval vyčkávaniu. A za ten čas som padal. Neustále späť do svojich čiernych dier. Veľa som čakal, málo sa však snažil. Myslel som, že klas môže dozrieť i bez toho, aby som niečo sadil. A možno som sa viac bál a málo veril. Dôveroval. Musím sa priúčať detskej dôvere.

Byť v situácií, keď tvoja budúcnosť je úplne nejasná, keď ti mnohý vravia, že nič nedosiahneš a neveria ti, je ťažká. No zároveň vyučuje. Jednu perfektnú vec, ktorú som sa za tie dni naučil, je žiť deň naplno, alebo sa aspoň o to čo najviac snažiť. Ora et labora (dúfam, že som to správne napísal) - modli sa a pracuj! Keď som to prvý krát čítal v knižke dejepisu na základke, mi to prišlo také - prikazujúce. Nechápal som to. Lenže je to fakt obrovská múdrosť. V mojej situácií, keď nemáte nejaký pevný režim dňa a už vôbec predstavu tých nasledujúcich, tak je veľmi ľahké upadnúť do skľúčenosti, nudy, nezáujmu a postupne tuhšie upadať do hriechu. Ale v práci ľudských rúk je akési čaro duše. Akési nádherné spojenie tela a duše. Nie však práca, ktorú robíte z nevôle. I "prikázaná" práca sa dá robiť harmonicky, s láskou.
Je potom úžasné si sadnúť do upravenej záhrady a ďakovať Bohu za tie dary, ktoré ti dal.

Po všetkých tých pádoch i vzostupoch prišiel veľký týždeň. Už to bude asi štvrtý rok, čo som vedúcim miništrantom počas veľkonočného trojdnia. Mám na starosti prípravu miništrantov - vysvetliť im všetky procesie a zadeliť úlohy. Postarať sa o ľudí, ktorý boli zadelený na čítanie čítaní a prosieb a vedieť takmer naspamäť všetky obrady a s tým aj úlohy všetkých - i duchovného - on ich vie - ale on sa chce sústrediť hlavne na tú duchovnú stránku obradov takže sem tam sa otočí a zisťuje čo nasleduje a čo sa robí. Tu úlohu som prijal rád a bola to pre mňa i akási česť. Mám rád, keď je všetko dobre zorganizované a nie je žiaden chaos na mieste činu. Lenže keď som si na Bielu Sobotu po prijímaní kľakol a chystal sa pomodliť, nenapadali ma žiadne slová k Bohu. Nič. Žiadna vďaka, žiadna chvála. Mal som hlavu preplnenú toľkými vecami, či miništranti pri sprievode náhodou nezaštrajkujú, či duchovný nezabudne na poslednú modlitbu a hneď sa pustí do posledného obradu (i to už bolo :D) a či ja som na niečo nezabudol a nepovedal chalanom. Nedokázal som sa zhovárať sám s Bohom. Neviem, či som vôbec povedal aspoň ďakujem. Po duchovnej stránke som trojdnie neprežíval akosi nijak. Len v pomyslení na to, či to bude dobré. A čo je horšie, slová kurátorov :" Včera to bolo naozaj na úrovni, také dôstojné a veľkolepé." mi nič nedali. Žiadne zadosťučinenie.
Druhá vec, čo ma štvala je, že som nedokázal chalanom povedať, o čo tu skutočne ide. Ale asi ani ja sám som to úplne nepochopil. Vždy ma totiž zarmúti, keď vidím, že niektorí z nich na to úplne kašlú a z obradov majú len jednu hru.

"V samote mi múdrosť zjavuješ." Žalm 51

Čítam knihu od Guya Gilberta (francúzsky kňaz a vychovávateľ)- Evanjelium podľa svätého lotra. Nie som ďaleko - čítam ju vlastne veľmi pomaličky, už od Vianoc. Včera pred spaním som si dočítal 16. kapitolu. Volala sa "Krása spasí svet". Už od začiatku myslím bolo známe, že ak niekto chcel meditovať, kontemplovať, tak lepšie miesto ako príroda si na to vybrať nemohol. Byť obklopený stvorením a chválospevmi prírody v podaní spevu vtákov či žblnkajúcej vody v potoku.To ticho a samota. Je to proste úžasné. Dnešný svet sa vyhýba tichu. To je škoda. Hlavne teraz, keď má toľko problémov.

"V samote mi múdrosť zjavuješ." Žalm 51

"Žijem pre dnešný deň" - to je motto mojich posledných dní, ktoré som mal možnosť prežiť. Žiť pre Krista je super. A je to i super ťažké. Ale po takýchto dňoch máte potom úplne iný pocit. Lepší... že neboli premárnené. A i keď vidíte, na čom všetkom ešte musíte pracovať, stále je to lepšie.
Za ten čas som úplne zabudol na to všetko okolo školy a tak. Pripomenul mi to až dnes ráno otec. Opäť som si uvedomil, ako ľahko sa viem pripraviť o pokoj. Stačila jedna otázka a takmer mi rupli nervy. Úplne som zabudol myslieť na svoju budúcnosť v tom ponímaní, že čím sa uživím a podobne. Niekedy pochybujem i o škole, i o grafike. Nemám to ešte stále vyriešené... Tieto dni boli proste krásne. Starať sa o ľudí, starať sa o prírodu. To bolo krásne. Možno je to zlé, nesprávne - myslieť, vlastne nemyslieť na seba a svoju budúcnosť. Mne osobne pri tom všetkom mi to príde až druhoradé. Neviem. Chápem rodičov, že sa trápia. Že chcú, aby som bol zabezpečený do života. Žeby som nemusel drieť. Ale - čo by som bol, ak by som Lásku nemal? Čo by mi osožilo, keby som mal všetko na svete, ale Lásku by som nemal? Pre mňa je prvoradý Boh. A aj keď to tak stále nevyzerá, je prvoradé pre mňa to, aby bol prvoradý pre mňa Boh.

"V samote mi múdrosť zjavuješ." Žalm 51

Je strašné byť zmietaný v otázkach a v predstavách možných odpovedí.
Je dobré vedieť, že je pri vás a že vám pomôže.

Til Kingdom Come - COLDPLAY

Still my heart and hold my tongue
I feel my time
My time has come
Let me in
Unlock the door
I never felt this way before

And the wheel just keeps on turning
The drummer begins to drum
I don’t know which way I’m going
I don’t know which way I’ve come

Hold my head inside your hands
I need someone who understands
I need someone, someone who hears
For you I’ve waited all these years

For you I’d wait 'til kingdom come
Until my day, my day is done
And say you'll come and set me free
Just say you'll wait, you'll wait for me

In your tears and in your blood
In your fire and in your flood
I hear you laugh, I heard you sing
I wouldn’t change a single thing

And the wheels just keep on turning
The drummers begin to drum
I don’t know which way I’m going
I don’t know what I’ve become

For you I’d wait 'til kingdom come
Until my days, my days are done
And say you'll come and set me free
Just say you'll wait, you'll wait for me
Just say you'll wait, you'll wait for me
Just say you'll wait, you'll wait for me

ta žeby sa nepovedalo

Ta píšem žeby sa nepovedalo že nepíšem. :D
Zdanie, že oco je uzmierený s faktom, že budem robiť grafiku, bolo fakt len zdanie. Nenormálne ho šokovalo, keď som povedal, že sa tým chcem živiť, pritom som mu to už hovoril. Takže opäť bola nejaká tá kázeň. Nechcem aby to vyznelo, že to mám na háku. Osobne ma to mrzí, priam štve - i z toho dôvodu, že mňa to robí nepokojným a nahnevaným a potom zle reagujem na podnety a i z toho, že i oni - mamka a ocko - sú potom nervózny a podobne. Niekedy sa mi to zdá neriešiteľné. Inokedy by som najradšej kapituloval a povedal na všetko áno, nech je kľud. A zriedkavo si predstavujem, že sa odvážne postavím a poviem všetko. Mne ani pri tom nejak neprekáža to, že čo so mnou bude, ale to, aká sme rodina - že si nerozumieme a podobne. Nechcem tu vypisovať detaily, lebo mi to už príde skôr ako ohováranie než konštruktívne vysvetľovanie.
Som vďačný Bohu za to, čo mám. Za to ako sa stará, i keď to možno niekedy nevidím. A často si prídem ako málo vďačný, že dávam Bohu málo za to mnoho, čo mi dáva On. Modlím sa za pokoru. Za túžbu po pokore. Myslím, že v nej korení Láska.
Nemám predstavu, že som nič. Skôr mám vieru, že som v Božích rukách. Nesedím si preto len tak na zadku. Snažím sa konať. Vo vízií modlitieb 24/7 je jedna veta :

"Modlia sa, ako keby všetko záviselo od Boha a žijú, ako keby všetko záviselo od nich."

Predtým sa mi tá veta zdala veľmi sporná. Dnes ju možno chápem lepšie. Možno ešte stále málo konám a hanbím sa za svoje konanie. Už nevyhľadávam psychologické "ospravedlnenia", prečo som taký. Len vysvetľujú, nič neriešia.
To ako skončím vie len Boh a ja mu chcem byť verný v každej možnej životnej situácii. Cítim, že grafika je správny smer. I takto sa dá osláviť Kristus. Média dnes majú veľký vplyv, tak prečo ich nevyužiť i na dobrú vec.

"Od zajtra ste nič"

-povedali mi v škole, keď som vyplnil žiadosť o zrušenie štúdia. To NIČ už aj pociťujem. Je to značne citeľné - deštruktívne. Príznaky : gradácia agresivity, výbuchy hnevu, nevoľnosť, strach.
Cítite sa ako zrnko v prachu uprostred púšte. Ako keby život okolo vás rýchlo plynul a vy len stojíte na mieste. Nevšíma si vás. Uvedomujete si svoju úbohosť, maličkosť a túžbu po veľkosti. Túžbu po "byť niečim". A zároveň z hnevu nad tým mávnete rukou a najradšej by ste rozkopali najbližšiu stoličku z hnevu nad celým systémom.
Som NIČ, keď nemám prachy. Som NIČ, keď nemám prácu. Som NIČ, keď nemám "papiere". Som NIČ.

Pozerám si showreely iných grafikov a chytá ma úzkosť. Nikdy nebudem tak dobrý. Tlačia ma do školy. Nech mám v ruke papier, diplom, a potom nech si robím čo chcem. Nikto neverí, že sa dá grafikou uživiť a ak prejavujú záujem, tak je veľmi silne hraný.
Neviem žiť takto. Do školy nechcem ísť. Viem, že ak by som zase šiel tak po roku sa to všetko opäť zopakuje. Na druhej strane sa bojím, že majú pravdu. Že naozaj ja som ten zlý, ten hlúpy, čo robí najväčšiu hlúposť svojho života. Už som sa predstavoval na rôznych miestach...
Niekedy sa len tak zastavím a dýcham. Hej, i zrnko prachu dýcha a vie sa tešiť. Teší sa hlavne z prírody a počasia. Z vetra a jeho šibalských hier. Zo slnka čo topí ľady.

Vzdialil som sa od Boha. Snažím sa síce viac, ale čím viac sa snažím, tým viac sa vzďaľujem. Niekde bude chyba. Kde sú tie dni, ktoré som žil po púti radosti či campfeste. Strácam akosi zmysel a neviem v čom nájsť naplnenie.

Pred hodinkou som sa vrátil z lesa. Boli sme s chalanmi miništrantmi zase trošku na vzduch. Už to je dávno čo sme boli niekde spolu. Peťo si kúpil novú airsoftovku (Tokio Marui - SOCOM MK23)- ja mám tú istú - heavy gun - tak sme si boli spolu zahrať pri bunkri airsoft. Poľovníci nám však zničili arénu. Mali sme urobené z dosák také kryty medzi stromami a oni nám to vytrhali a vyhádzali. Aspoň si myslím, že to boli oni. Možno niekto iný. Nevadí. Zahrali sme aj tak - len je to ťažšie a rýchlejšie hra omrzí. Ale dokázali ma stále presvedčiť na ďalšiu a ďalšiu hru. Myslel som, že bude väčšia kosa, ale dalo sa. Len som nenašiel okuliare a bolo treba ich - schytal som to dvakrát pod oko. Ale není žiadna modrina - len to fest zaštípalo.






Za minulý týždeň som toho v grafike zato spravil dosť. Nie síce nejak extra veľa, ale som bol až sám zo seba prekvapený, že som to zvládol - neveril som si. I teraz si dosť neverím - niekedy mám pocit, že nikdy sa mi to nepodarí - že nedokážem to čo oni. Spolieham sa na Pána a snažím sa čo najlepšie ako viem.
Ocovi som vysvetlil ako to myslím. Stále nie je nadšený - ale chápem, kto by bol. Má to svoje riziká a chápem ho. Ale chcem to skúsiť. Som rád, že aspoň nejak tak to berie a necháva mi čas pri PC aby som na sebe makal. Inak je to s mamkou. Tá to asi nevezme. Možno časom.

Včera sme tiež boli na Slančíku. Už som to tu minulý rok spomínal. Úžasný pohľad na to naše malé "údolíčko". Spomenul som si na verš zo žalmov

"Pripadol mi diel v kraji prekrásnom
a je to pre mňa znamenité dedičstvo."
Žalm 16

Je to tam naozaj nádherné. Možno, že iným by sa tam nepáčilo a nechápali by, čo na tom vidím. Možno sa mi tam páči kvôli tomu, čo som tam už prežil. Predsa to len mení pohľad. Ale i tak. Príroda je tam krásna, neustále tam fúka vietor. V lete je to samozrejme niečo iné, ale mne sa tam páči v každom ročnom období.

...po mamkinom natlaku ?

FMK

dnes som hľadal na podnet mamky. Ja osobne by som najradšej sa venoval čisto čiste grafike, čo v podstate robiť budem, ale asi už nie tak čisto čiste. Chcú aby som mal školu. Aj ja síce vnímam vec tiež podobne, že je dobré mať poistku, len nechcem študovať niečo, čo ma absolútne nebude baviť len kvôli tomu, žeby som sa poistil. Možno zlý názor. Ale našiel som toto a vyzerá to celkom fajn. Síce v rozvrhu je kopa predmetov o marketingu a podobne ale je tam i kamera, strih, réžia a podobne (a réžiu učí Minárik a taktiež tam dačo vyučuje i Božidara Turzonovová :D). Uvidíme. Dávam prihlášku i do prešova na animáciu voľného času, kde sa dá dosiahnuť len bakalár - čo mi problém nerobí :D.
Ale zatial - GRAFIKA GRAFIKA GRAFIKA

žeby nová "éra" ?

Zrušil som facebook a zabudol som heslo na Pokec. Absolútne nevadí :) Možno až na zopár ľudí, na ktorých iný kontakt ani nemám, ale keby niečo - ICQ : 485750913. Stará klasa.

A čo , že ako žijem? :D (...vstupná otázka Mária pri každom telefonáte).
Pravdepodobne do školy už nejdem. Aspoň mne sa zdá, pretože mamke sa nezdá to isté, čo trochu špatí, ale keby už niečo, tak asi do Prešova na animáciu voľného času - škola v pohode a stíham i grafiku a všetci (snáď) budú happy.
Pozeral som si i kurzy počítačovej grafiky - na SR je to bieda, strach a des. Vyhodím 15000 sk za to čo už viem, v podstate len za zdrap papiera - síce od Autodesku, ale i tak by bol nanič - ledaže na ... viete čo. Proste veľa peňazí za nič. Všetko čo "vyučujú" už ovládam :(. No a zahraničné kurzy. Mňamky mňam keby bolo niekde vo vrecku zapotrošených 300000sk. (viď. TU )

Čo je pozitívum je, že oco to berie už akosi v poho - není síce moc nadšený, že nebudem mať školu, ale tak je to dobré už a tak...
Teraz makám na grafike ako fretka. Každý deň nový nápad, nové znalosti, nové projekty... a tak. Je to dobré a lepšie. Kiežby sa mi podarilo do toho nejakého júla či augusta si spraviť showreel a niekam sa dostať. Uvidíme. Keď Pán Boh dá tak snáď. Inak ma potom nájdete u nás v kravíne :D Neviem prečo ale baví ma vynášať ten hnoj. Ja viem, že perspektívna robota to nie je, ale viem si predstaviť to robiť na staršie roky, keď už kreativita a také veci pominú a môžem sa venovať záľubám :D

Možno že to niekedy v budúcnosti, a možno že i tej skorej, budem ľutovať, ale teraz mám dobrý pocit. V duchovnom živote to síce stále pokulháva, ale pracujeme, nezanedbávame :)

Sadza

V nehybnom tichu a mrznúcej bolesti,
Snažiac sa zachytiť zrakom maličkosť.
Tmavé vrany krúžia okolo mojej bytosti.
Padám v snahe plakať v tichosti.


Sú to vrahyne z krajiny Dípinsajd
A neľútostne ma oberajú o silu.
Nech tu moju krv už dopijú!
Prijmem akýkoľvek epitaf.


No čo keď len bolesť je čierna,
Perie vrán síce nezvykne byť biele.
No možno je to Boh v holubičom tele,
len hriešne oči zafarbili čisté perie.

So strachom na vrany hľadím
A jemne ich po krídlach hladím.
Za nechtami mi sadza ostáva,
Spod nej Láska povstáva.

...po čase

No po dlhšej odmlke opäť píšem niečo do blogu. Predtým som akosi nemal chuť vešať svoje veci svetu na nos :D

Tohtoročné sviatky neboli veľmi sviatočné. Akosi som si ani nevšimol, že sú sviatky a mrzí ma, že som ich neprežil sviatočne - s Pánom a jeho radosťou. Zobral som to druhým koncom. Ale nebudem to rozpisovať.
Najviac, čo ma asi mrzí, je komunikácia medzi mnou a ocom. Rád by som mu všetko povedal. Ako sa cítim a ako čo myslím. Neviem to. Bojím sa. Asi že ma nepochopí, že nastane konflikt, že ma neprijme. Je ťažké sa otvoriť niekomu, s kým ste v živote nikdy nerozprávali otvorene o svojich pocitoch a navyše je to váš otec. A je ťažké sa s ním rozprávať o správností vecí, keď sám tvrdí o svojej nevere k manželke, že je to jeho údel od Boha a nerobí s tým nič.
Celé sviatky som mal nesmiernu chuť odísť odtiaľ kdesi veľmi ďaleko. Kde by som mohol plakať bez strachu, že ma niekto uvidí, kde by som mohol kričať bez toho, žeby ma niekto počul a zrušil ma. Ale asi v hĺbke som sa živil predstavou miesta, kde by ma všetci pochopili - možno že až prehnane...
Je pravda, že to že ma ľudia nechápu je už i moja vina - asi už z nemalej časti, keďže nedám nikomu vedieť o svojich pocitoch a hlúpo si myslím, že to vedia čítať z môjho správania. Časť z toho možno, ale len hrubú skicu.

Prečítal som Chatrč, ktorú som si kúpil pod stromček. Strašne túžim zažiť to čo Mack. Viem, že je to kniha a viem, že tí duchovnejší mi povedia, že to môžem zažiť - v o svojom vnútri. Ale asi by som sa teraz s touto odpoveďou neuspokojil. Iba by som sa na nich súhlasne priblbo usmial a dodal, že hej. Istý večer som si predstavoval, aké by to bolo sa prechádzať len tak s Ježišom. Nezáleží na tom ako vyzerá, ale ako ma miluje. Ako ležíme a pozorujeme nočnú oblohu. Nádhera. Vždy, keď sa v noci pozerám na hviezdy a mesiac, a keď ma opantáva hĺbka noci a vesmíru, vždy si predstavujem, že ho tam vidím. že je tam a pozerá sa. A smeje sa. Teraz si uvedomujem, že málokedy si ho predstavujem usmievať sa. Ako myslím tak samozrejme. V tomto stvorení ho stále vidím usmievať sa. Takého milého, radostného, láskavého - Nádherného. Nevidím konkrétnu tvár, len cítim úsmev. Božskosť. Je nádherné si niečo také uvedomiť.

Myslím, že to prejde. Myslím, že sa časom nájde riešenie - Boh ho už má, už len ja sa musím k nemu prepracovať. Asi som si to príliš bral - mám pocit, že ešte príde chvíľka, možno dve, keď ešte budem ležať na dlážke. Ale keď je to tak, tak to asi aj tak má byť. Budem sa snažiť byť mužom, bojovníkom i priateľom, Jakubom i Mojžišom, ale predovšetkým Mišom Timkom.