ta žeby sa nepovedalo

Ta píšem žeby sa nepovedalo že nepíšem. :D
Zdanie, že oco je uzmierený s faktom, že budem robiť grafiku, bolo fakt len zdanie. Nenormálne ho šokovalo, keď som povedal, že sa tým chcem živiť, pritom som mu to už hovoril. Takže opäť bola nejaká tá kázeň. Nechcem aby to vyznelo, že to mám na háku. Osobne ma to mrzí, priam štve - i z toho dôvodu, že mňa to robí nepokojným a nahnevaným a potom zle reagujem na podnety a i z toho, že i oni - mamka a ocko - sú potom nervózny a podobne. Niekedy sa mi to zdá neriešiteľné. Inokedy by som najradšej kapituloval a povedal na všetko áno, nech je kľud. A zriedkavo si predstavujem, že sa odvážne postavím a poviem všetko. Mne ani pri tom nejak neprekáža to, že čo so mnou bude, ale to, aká sme rodina - že si nerozumieme a podobne. Nechcem tu vypisovať detaily, lebo mi to už príde skôr ako ohováranie než konštruktívne vysvetľovanie.
Som vďačný Bohu za to, čo mám. Za to ako sa stará, i keď to možno niekedy nevidím. A často si prídem ako málo vďačný, že dávam Bohu málo za to mnoho, čo mi dáva On. Modlím sa za pokoru. Za túžbu po pokore. Myslím, že v nej korení Láska.
Nemám predstavu, že som nič. Skôr mám vieru, že som v Božích rukách. Nesedím si preto len tak na zadku. Snažím sa konať. Vo vízií modlitieb 24/7 je jedna veta :

"Modlia sa, ako keby všetko záviselo od Boha a žijú, ako keby všetko záviselo od nich."

Predtým sa mi tá veta zdala veľmi sporná. Dnes ju možno chápem lepšie. Možno ešte stále málo konám a hanbím sa za svoje konanie. Už nevyhľadávam psychologické "ospravedlnenia", prečo som taký. Len vysvetľujú, nič neriešia.
To ako skončím vie len Boh a ja mu chcem byť verný v každej možnej životnej situácii. Cítim, že grafika je správny smer. I takto sa dá osláviť Kristus. Média dnes majú veľký vplyv, tak prečo ich nevyužiť i na dobrú vec.