"Od zajtra ste nič"

-povedali mi v škole, keď som vyplnil žiadosť o zrušenie štúdia. To NIČ už aj pociťujem. Je to značne citeľné - deštruktívne. Príznaky : gradácia agresivity, výbuchy hnevu, nevoľnosť, strach.
Cítite sa ako zrnko v prachu uprostred púšte. Ako keby život okolo vás rýchlo plynul a vy len stojíte na mieste. Nevšíma si vás. Uvedomujete si svoju úbohosť, maličkosť a túžbu po veľkosti. Túžbu po "byť niečim". A zároveň z hnevu nad tým mávnete rukou a najradšej by ste rozkopali najbližšiu stoličku z hnevu nad celým systémom.
Som NIČ, keď nemám prachy. Som NIČ, keď nemám prácu. Som NIČ, keď nemám "papiere". Som NIČ.

Pozerám si showreely iných grafikov a chytá ma úzkosť. Nikdy nebudem tak dobrý. Tlačia ma do školy. Nech mám v ruke papier, diplom, a potom nech si robím čo chcem. Nikto neverí, že sa dá grafikou uživiť a ak prejavujú záujem, tak je veľmi silne hraný.
Neviem žiť takto. Do školy nechcem ísť. Viem, že ak by som zase šiel tak po roku sa to všetko opäť zopakuje. Na druhej strane sa bojím, že majú pravdu. Že naozaj ja som ten zlý, ten hlúpy, čo robí najväčšiu hlúposť svojho života. Už som sa predstavoval na rôznych miestach...
Niekedy sa len tak zastavím a dýcham. Hej, i zrnko prachu dýcha a vie sa tešiť. Teší sa hlavne z prírody a počasia. Z vetra a jeho šibalských hier. Zo slnka čo topí ľady.

Vzdialil som sa od Boha. Snažím sa síce viac, ale čím viac sa snažím, tým viac sa vzďaľujem. Niekde bude chyba. Kde sú tie dni, ktoré som žil po púti radosti či campfeste. Strácam akosi zmysel a neviem v čom nájsť naplnenie.