Prečo moje srdce plače, túžobne lapá po dychu,
včera to bolo ešte krásne, dnes však sedím sám v tichu.
Iba som chcel byť s tebou a dívať sa ti do očí,
iba som si prial, nech sa to nikdy neskončí.
Túžil som počuť tvoje ÁNO, NIE a zopár viet rozvitých.
Je to azda len pár snov, pre mňa v hĺbkach noci ukrytých.
Prečo si niekedy tak chladná a nevidíš v druhom lásku Človeka?
Prečo len hľadíš na to vonkajšie, veď nepoznáš čo je Pravda odveká?
Tebe boli tajomstvá odhalené a i tak si oči zavieraš.
Azda sa bojíš a radšej to všetko popieraš?
Ja všetko som ti dať chcel, a podeliť sa so svojim poznaním,
svojou radosťou i smútkom, dokázať Lásku konaním.
Vylieval som sa ti do dlaní ako voda, ktorá ti chce pery ovlažiť,
no ty si ma prstami nechala pretieknuť a na zemi chladom poraziť.
...
No i tak ti ďakujem, moja Dominika,
hoc mi z teba rozum uniká.
Viem že stretnúť som ťa mal,
lebo predvčerom som ešte spal,
no dnes som zo sna vstal.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára