Búrka

V posledných troch dňoch nám nad hlavami vysí ťažoba. Sila stelesnená v mohutných mračnách dažďovej vody a sily, ktorej sa pokúšal zmocniť i pán Tesla. A zmocnil sa. Toto ticho už samotné zabíja. Ubíja. Človek sa bojí vykročiť na ulicu a vnútri sa v deke trasie za oknom. Včera večer sme prečkali prvé bombardovanie bleskov. Bolo to hrôzostrašné no i tak fascinujúce. Plné svetla i tmy, hluku i ticha, strachu a nádeje. Po prvých útokoch nás odrezala od toho, čím je ona sama - od elektriny. Zasmial som sa tomu, hoc dedinu tým pohltila temnota.
Bol som práve vtedy von i s bratom, keď asi necelé 4 kilometre od nás dopadol tej noci prvý blesk. A po ňom neskor ďalší a ďalsí. Ako sme sa tak náhlili tmavou a prázdnou, mrtvou ulicou, po stranách nám svietil život. Domčeky so živím svetlom v oknách. Prestal som vnímať hukot búrky, ktorá v hneve nevyronila ani slzičku. Naplnila ma radosť, že nie som sám v tomto čase strachu. Že vôkol mám ľudí, čo ma podržia, keď to budem potrebovať.
Aké zvláštne, že práva v čase strachu a beznádeje nachádzame v sebe ľudskosť a lásku. Práve vtedy sme spolu, držime spolu, nikomu nenahrávame, nikoho nepodkopujeme. Máme jedného nepriateľa - Zlo, čo vzalo nám slobodu. A jedného vodcu - Dobro, ktoré nám dáva nádej.

A keď búrka pominula....