A keď mám mlčať tak trepem.

Načo tu vlastne som?
Poslíček dobrých a zlých správ?
Robot v továrni či sluha v cukrárni?
Prikivovač na všetko a vrah vlastného JA?
Zbabelec, dieťa a nie muž?
Žijúci a milujúci svoje depresie a slzy?
Mŕtvy a zhnilý z vnútra?

Hanbím sa pri tom pozrieť jej do očí - čo jej môžem dať?
Čo vlastne na mne kedy videla?
Bojím sa ku nej čo i len priblížiť. Ešte ju nakazím.
skúšal som... Skúšal som? Túžil po slove, ale pomohlo by? Každý pád, či len náznak pádu ma hodil späť. Utekal som pred utrpením a teraz sa ho neviem nabažiť. Hltám slzy na litre a míňam vreckovky tak dôkladne odložené v šuflíku - aby som nezabudol. Jedna vreckovka = milión spomienok. Ale neboleli - liečili.

A túžim po nej. Po láske, ktorá ma spasí. Ktorej je jedno aký som. Ktorá ma miluje - tým aj premieňa.

Ale bol som tam a premenila? Možno ja som nemiloval - len som bral.

Načo mi boli tucty kníh, vrecia slov, keď som sa nič nenaučil - tisíc krát vyrieknuté slovo LÁSKA? Zákon neprináša lásku - láska prináša zákon. Viem čo vlastne hovorím? Radím a nežijem. Honosím sa múdrymi rečami, no sú prázdne ako vákuum.

Niekedy mám samovražedné sklony. Vtedy na mňa siahne Boh a radšej plačem v Jeho rukách. Hriešnik od počatie. V úzkosti a bolesti čiaham po ňom. Ako po tej žiarovke.
Mám hovoriť a som ticho.
A keď mám mlčať tak trepem.