odísť? utiecť? opustiť? obnoviť

dajak tu už nepíšem nie? zase som sa dostal tam kde som bol pred rokom. V hlave plno otázok o tom, kto som, kde som, čím som a čim mám byť. O tom čo je správne a čo správnejšie. Čo je pravda a podobne. Cítim, že musím spraviť už nejaké definitívne rozhodnutie lebo ta rozdvojenosť ktorú prežívam ma zabíja. Len neviem presne aké. Nápady by boli - ako napríklad včera som bol tak pevne rozhodnutý, že vytiahnem z účtu 800E (zarobenych na predaji mlieka) a pojdem niekam het- najdem si lacny prenajom hoc i len nejaku skaredu grazonku, nájdem si nejakú prácu/e hoc i nočné len aby som dokázal vyžiť aspoň na polroka a počas toho sa budem zdokonaľovať v 3D na notebooku, ktorý by som zobral od Ľudky a potom by som zase šiel do Prahy skúsiť šťastie alebo niekde inde. Peniaze by som potom vrátil samozrejme. Najprv som sa bál reakcie rodičov (ktoré som si predstavoval v hlave) ale neskôr som ich akosi už nepokladal za takú preážku vykonať takýto čin.
Ďalšia alternatíva (asi rozumnejšia) by bola síce tiež istým spôsobom útek ale nie za vlastnými cieľmi, ale niekde do Domčeka vo Vysokej nad Úhom alebo k benediktínom do Samporu (abo nejak tak sa to volá) a nejak sa duchovne nielen že obnoviť ale obrátiť a "uspôsobiť".

Proste problém je v tom, že otec má isté predstavy. Ak ich nesplním, tak nie som hoden žiť s ním pod jednou strechou a keby som s ním i žil bola by to vlastne asi skôr pomalá samovražda. On chce, aby som mal robotu ktorou by som sa uživil - a nie hociakú, ale keďže mám rozum tak s titulom (z hocičoho). Alebo aby som podnikal. On len chce vidieť, že som schopný sa uživiť a aj svoju (možno) budúcu rodinu. No veci ako grafika alebo učiteľ náboženstva či animátor voľného času a podobne preňho nie sú prácou. Akonáhle som sa vždy začal venovať jednému z tochto - či tej grafike alebo som chodil s chalanmi vonku a snažil sa proste tu nejak byť pre nich a možno byť vzorom tak hneď to bolo zlé - buď som bol lajdák a závislák na počítači alebo som bol na smiech celej dedine, že taký veľký chalan chodí vonku s malými chlapcami - ako to rád prizvukoval. Vždy som musel tieto veci sa snažiť utajovať. Lenže to človek nevydrží dlho.
Proste teraz vidím ako jediné riešenie osamostatniť sa. Odísť. Alebo neviem - proste mám pocit že oco nemá pre to pochopenie. Nemyslím teraz pre grafiku, ale pre snahu človeka myslieť viac na svoje vnútro ako na zovňajšok. Hoc túto snahu pod vonkajšími vplyvmi pomaly strácam. Dodnes nemám ucelenú predstavu a hlavne pevné presvedčenie alebo akúsi malú istotu, či odhodlanie - že ÁNO, TADIAĽ IDEM. TO CHCEM ROBIŤ. Myslím, že by bolo dobré byť na dlhší čas v inom prostredí. Problém je, že ako to zariadiť. Pretože len tak ma nepustia. Len tak, že sa cítim zle a chcem nabrať síl - to tu nie je dosť silným dôvodom.

Pôstne obdobie

Pôstne obdobie i napriek svojmu pôstu je extrémne požehnané obdobie. Plné, ba priam preplnené darmi ducha. Aspoň mne sa to takto javí už druhý rok.






Už si celkom nespomínam ako som bral pôstne obdobie predtým. Väčšia snaha nehrešiť a vyhnýbať sa možno veciam zlým. Ale inak čas ako každý iný - ako dieťa som veľké zmeny oproti iným dňom nepostrehol - možno iba v nejakej ortodoxnejšiej rodine deti nedostávajú najbližších 47 dní desiatu so šunkou ale len džemom alebo zeleninou. Nemusia byť hned ortodoxní, nechcem nejak zpochyňovať postenie sa v konzumácií mäsa, podstatné je, aby to ľudia vnímali po duševnej stránke, nie len fyzickej.
Nepamätám sa, žeby sme sa niekedy celý pôst vyhýbali jedeniu mäsa. My sme doma jedli mäso stále keď sa navarilo, okrem piatkov a prikázaných pôstnych sviatkov. Celý rok. Piatky boli stále pôstom a to či na raňajky, na desiatu, či obed a večeru. Možno nebyť našich pôstnych piatkov tak by som nikdy nemal tak rád mamkinu ciberejku (mliečna polievka so zemiakmi a fazuľou) a palacinky - to bola taká pôstno-piatková klasika počas roka, ak sa neprišlo na nič iné, čo by sa malo variť.
Človek keď dospeje, alebo aspoň dospieva, začne veci vnímať inak. Je škoda, že mnoho mladých ťažko vidí krásu a zmysel v zapieraní sa a odopieraní si dobier tohto sveta. Ani ja síce nie som nejaký veľký asketik, ale myslím, že to čaro som objavil a dostalo ma. A mám pocit, že tak ako je ťažké si povedať nie cez rok tak ľahko sa to vraví v pôste. Možno sa mi to len teraz tak javí. Mal som ešte prednedávnam zlé duchovné obdobie - taka akási dlhodobá kríza ma postihla, ale príchodom pôstu som si oveľa ľahšie, priam prirodzene, bez zbytočných otázok a zaháľaní, našiel cestu k Bohu, cestu k modlitbe. Modlitba - tak podceňovaná. Niet nič lepšie pre pokoj duše ako modlitba. A mám pocit, že nie je nič lepšie pre pokoj tela, ako práca. Pokorná, tichá, šľachetná a poslušná. Bez reptania.

Pre Ľudku

Chcel by som niečo krásne napísať o svojej mladšej sestre. Lenže všetko básnické čo som kedy mal, som za posledný rok akosi stratil, abo mi to bolo vzaté.
Nič nuž - napíšem to ako človek.
Mám rád svoju sestru. Veĺmi a niekedy mi je z toho do plaču ako teraz. Ja neviem či si dokonale rozumieme - sú veci ktoré si nepovieme. Ale Ľudka je svetielkom. V mojich predstavách je takou Ľudkou z Arku. I keď si ona saba o sebe myslí, že je slabá a tučná a často krát sa kritizuje, pre mňa je vždy to najkrajšie stvorenie aké som mohol spoznať. Je silná viac než si sama myslí a určite viac než ja.
Ja nie som mužom. Nie som mužom, ktorý by ľuďom povedal "jednoduché" ďakujem. Ktorý by ich objal a pobozkal. A škaredo si namýšľam, že som ako Darcy, ale nie som.
V poslednom čase mnohým ubližujem. Niekedy mám pocit, že i tebe Ľudka. Vlastne v podstate všetkým doma. Prepáčte.
Mám ťa rád a i keď sa na teba niekedy hnevám či ti vyčítam niektoré tvoje vlastnosti - je to len z mojej hlúposti a pýchy. Miluj sa taká aká si. Ty vieš ako to myslím a že to nemyslím extremisticky.

... a prosím nikdy sa nevyjadruj k tomuto, ak si to vôbec niekedy prečítaš.

Veľká noc - zverejnene takmer po roku

Dostal som dnes trefnú otázku: "Ako sláviš Veľkú Noc?"

V dňoch, keď začínal pôst, som si povedal, že tento rok, toto pôstne obdobie a nasledujúce tohtoročné veľkonočné trojdnie sa MUSÍ niečo v mojom živote zmeniť. Čakal som, že niečo sa stane. Možno zázrak? Možno nejaká situácia, ktorá obráti môj doterajší život na ruby - k tomu správnemu smeru? Čakal som možno niečo veľké.
Asi príliš veľa času som venoval vyčkávaniu. A za ten čas som padal. Neustále späť do svojich čiernych dier. Veľa som čakal, málo sa však snažil. Myslel som, že klas môže dozrieť i bez toho, aby som niečo sadil. A možno som sa viac bál a málo veril. Dôveroval. Musím sa priúčať detskej dôvere.

Byť v situácií, keď tvoja budúcnosť je úplne nejasná, keď ti mnohý vravia, že nič nedosiahneš a neveria ti, je ťažká. No zároveň vyučuje. Jednu perfektnú vec, ktorú som sa za tie dni naučil, je žiť deň naplno, alebo sa aspoň o to čo najviac snažiť. Ora et labora (dúfam, že som to správne napísal) - modli sa a pracuj! Keď som to prvý krát čítal v knižke dejepisu na základke, mi to prišlo také - prikazujúce. Nechápal som to. Lenže je to fakt obrovská múdrosť. V mojej situácií, keď nemáte nejaký pevný režim dňa a už vôbec predstavu tých nasledujúcich, tak je veľmi ľahké upadnúť do skľúčenosti, nudy, nezáujmu a postupne tuhšie upadať do hriechu. Ale v práci ľudských rúk je akési čaro duše. Akési nádherné spojenie tela a duše. Nie však práca, ktorú robíte z nevôle. I "prikázaná" práca sa dá robiť harmonicky, s láskou.
Je potom úžasné si sadnúť do upravenej záhrady a ďakovať Bohu za tie dary, ktoré ti dal.

Po všetkých tých pádoch i vzostupoch prišiel veľký týždeň. Už to bude asi štvrtý rok, čo som vedúcim miništrantom počas veľkonočného trojdnia. Mám na starosti prípravu miništrantov - vysvetliť im všetky procesie a zadeliť úlohy. Postarať sa o ľudí, ktorý boli zadelený na čítanie čítaní a prosieb a vedieť takmer naspamäť všetky obrady a s tým aj úlohy všetkých - i duchovného - on ich vie - ale on sa chce sústrediť hlavne na tú duchovnú stránku obradov takže sem tam sa otočí a zisťuje čo nasleduje a čo sa robí. Tu úlohu som prijal rád a bola to pre mňa i akási česť. Mám rád, keď je všetko dobre zorganizované a nie je žiaden chaos na mieste činu. Lenže keď som si na Bielu Sobotu po prijímaní kľakol a chystal sa pomodliť, nenapadali ma žiadne slová k Bohu. Nič. Žiadna vďaka, žiadna chvála. Mal som hlavu preplnenú toľkými vecami, či miništranti pri sprievode náhodou nezaštrajkujú, či duchovný nezabudne na poslednú modlitbu a hneď sa pustí do posledného obradu (i to už bolo :D) a či ja som na niečo nezabudol a nepovedal chalanom. Nedokázal som sa zhovárať sám s Bohom. Neviem, či som vôbec povedal aspoň ďakujem. Po duchovnej stránke som trojdnie neprežíval akosi nijak. Len v pomyslení na to, či to bude dobré. A čo je horšie, slová kurátorov :" Včera to bolo naozaj na úrovni, také dôstojné a veľkolepé." mi nič nedali. Žiadne zadosťučinenie.
Druhá vec, čo ma štvala je, že som nedokázal chalanom povedať, o čo tu skutočne ide. Ale asi ani ja sám som to úplne nepochopil. Vždy ma totiž zarmúti, keď vidím, že niektorí z nich na to úplne kašlú a z obradov majú len jednu hru.

"V samote mi múdrosť zjavuješ." Žalm 51

Čítam knihu od Guya Gilberta (francúzsky kňaz a vychovávateľ)- Evanjelium podľa svätého lotra. Nie som ďaleko - čítam ju vlastne veľmi pomaličky, už od Vianoc. Včera pred spaním som si dočítal 16. kapitolu. Volala sa "Krása spasí svet". Už od začiatku myslím bolo známe, že ak niekto chcel meditovať, kontemplovať, tak lepšie miesto ako príroda si na to vybrať nemohol. Byť obklopený stvorením a chválospevmi prírody v podaní spevu vtákov či žblnkajúcej vody v potoku.To ticho a samota. Je to proste úžasné. Dnešný svet sa vyhýba tichu. To je škoda. Hlavne teraz, keď má toľko problémov.

"V samote mi múdrosť zjavuješ." Žalm 51

"Žijem pre dnešný deň" - to je motto mojich posledných dní, ktoré som mal možnosť prežiť. Žiť pre Krista je super. A je to i super ťažké. Ale po takýchto dňoch máte potom úplne iný pocit. Lepší... že neboli premárnené. A i keď vidíte, na čom všetkom ešte musíte pracovať, stále je to lepšie.
Za ten čas som úplne zabudol na to všetko okolo školy a tak. Pripomenul mi to až dnes ráno otec. Opäť som si uvedomil, ako ľahko sa viem pripraviť o pokoj. Stačila jedna otázka a takmer mi rupli nervy. Úplne som zabudol myslieť na svoju budúcnosť v tom ponímaní, že čím sa uživím a podobne. Niekedy pochybujem i o škole, i o grafike. Nemám to ešte stále vyriešené... Tieto dni boli proste krásne. Starať sa o ľudí, starať sa o prírodu. To bolo krásne. Možno je to zlé, nesprávne - myslieť, vlastne nemyslieť na seba a svoju budúcnosť. Mne osobne pri tom všetkom mi to príde až druhoradé. Neviem. Chápem rodičov, že sa trápia. Že chcú, aby som bol zabezpečený do života. Žeby som nemusel drieť. Ale - čo by som bol, ak by som Lásku nemal? Čo by mi osožilo, keby som mal všetko na svete, ale Lásku by som nemal? Pre mňa je prvoradý Boh. A aj keď to tak stále nevyzerá, je prvoradé pre mňa to, aby bol prvoradý pre mňa Boh.

"V samote mi múdrosť zjavuješ." Žalm 51

Je strašné byť zmietaný v otázkach a v predstavách možných odpovedí.
Je dobré vedieť, že je pri vás a že vám pomôže.

Til Kingdom Come - COLDPLAY

Still my heart and hold my tongue
I feel my time
My time has come
Let me in
Unlock the door
I never felt this way before

And the wheel just keeps on turning
The drummer begins to drum
I don’t know which way I’m going
I don’t know which way I’ve come

Hold my head inside your hands
I need someone who understands
I need someone, someone who hears
For you I’ve waited all these years

For you I’d wait 'til kingdom come
Until my day, my day is done
And say you'll come and set me free
Just say you'll wait, you'll wait for me

In your tears and in your blood
In your fire and in your flood
I hear you laugh, I heard you sing
I wouldn’t change a single thing

And the wheels just keep on turning
The drummers begin to drum
I don’t know which way I’m going
I don’t know what I’ve become

For you I’d wait 'til kingdom come
Until my days, my days are done
And say you'll come and set me free
Just say you'll wait, you'll wait for me
Just say you'll wait, you'll wait for me
Just say you'll wait, you'll wait for me

ta žeby sa nepovedalo

Ta píšem žeby sa nepovedalo že nepíšem. :D
Zdanie, že oco je uzmierený s faktom, že budem robiť grafiku, bolo fakt len zdanie. Nenormálne ho šokovalo, keď som povedal, že sa tým chcem živiť, pritom som mu to už hovoril. Takže opäť bola nejaká tá kázeň. Nechcem aby to vyznelo, že to mám na háku. Osobne ma to mrzí, priam štve - i z toho dôvodu, že mňa to robí nepokojným a nahnevaným a potom zle reagujem na podnety a i z toho, že i oni - mamka a ocko - sú potom nervózny a podobne. Niekedy sa mi to zdá neriešiteľné. Inokedy by som najradšej kapituloval a povedal na všetko áno, nech je kľud. A zriedkavo si predstavujem, že sa odvážne postavím a poviem všetko. Mne ani pri tom nejak neprekáža to, že čo so mnou bude, ale to, aká sme rodina - že si nerozumieme a podobne. Nechcem tu vypisovať detaily, lebo mi to už príde skôr ako ohováranie než konštruktívne vysvetľovanie.
Som vďačný Bohu za to, čo mám. Za to ako sa stará, i keď to možno niekedy nevidím. A často si prídem ako málo vďačný, že dávam Bohu málo za to mnoho, čo mi dáva On. Modlím sa za pokoru. Za túžbu po pokore. Myslím, že v nej korení Láska.
Nemám predstavu, že som nič. Skôr mám vieru, že som v Božích rukách. Nesedím si preto len tak na zadku. Snažím sa konať. Vo vízií modlitieb 24/7 je jedna veta :

"Modlia sa, ako keby všetko záviselo od Boha a žijú, ako keby všetko záviselo od nich."

Predtým sa mi tá veta zdala veľmi sporná. Dnes ju možno chápem lepšie. Možno ešte stále málo konám a hanbím sa za svoje konanie. Už nevyhľadávam psychologické "ospravedlnenia", prečo som taký. Len vysvetľujú, nič neriešia.
To ako skončím vie len Boh a ja mu chcem byť verný v každej možnej životnej situácii. Cítim, že grafika je správny smer. I takto sa dá osláviť Kristus. Média dnes majú veľký vplyv, tak prečo ich nevyužiť i na dobrú vec.