†...?

Opäť sa potvrdilo staré známe, že v zajatí smútku a otázok diabol útočí ešte intenzívnejšie. A vtedy ste dupľom slabí bojovať - tí, ktorí majú pevnú vieru vytrvajú - my, tí slabší, sme padli... znova.
Opäť v starom hriechu. Opäť množstvo otázok. No teraz je to strašné - modlitba mi už "nechutí". Lepšie povedané neviem sa už modliť, ba priam mám pocit, že sa mi protiví. Neviem čo mám žiadať od Boha, čo mám robiť, aby sa mu to páčilo...
Najhoršie je, že veľmi dobre viem, že ak chcem "vyzdravieť", musím sa s niekym porozprávať - s kňazom alebo niekym takým... a ja asi nenaberiem nikdy dosť síl aby som za niekym šiel a rozprával sa s ním o Bohu a o sebe - z toho problematického hľadiska. Viem, že by mi to pomohlo, ale ja viem iba písať... Pri rozprávaní o "takom" mi tŕpnu pery a radšej poviem niečo, "čo chcú počuť". Aspoň si vtedy myslím, že toto chcú počuť... Nikdy som sa s nikým otvorene nerozprával o mojom vzťahu k Bohu. Vždy mi to v takej chvíli príde čudné a trošku sa začnem smiať a potom sa bojím, že ten druhý si pomyslí, že to neberiem vážne keď sa smejem - tak radšej prestanem.
A na druhej strane - z momentálneho hľadiska - ja asi viem čo mi ľudia povedia a bojím sa si to vypočuť. Bojím sa, že ak im všetko poviem, zmenia na mňa názor a už to nikdy nebude také ako predtým. Možno je to skúsenosťami z detstva - môj názor bol stále zlý a priateľom čudný - tak som ho už nevravel a prispôsoboval sa. Začal som zo strachu z vlastného názoru klamať druhým, aby som sa vyhol konfliktu a riešeniu. Radšej som mu prikývol...
Vždy som len utekal. Vždy :(
Z múdrych kníh viem, že "...s ním som pribitý na kríži ... staré pominulo ... obnovujte sa premenou zmýšľania ... v ňom som novým človekom ...".
Mám možno z toho strach - z tej premeny. Lebo viem, že ak sa rozhodnem toto vykonať - musím čeliť najprv sebe samému - od začiatku som to ja hlupák vedel a po celý čas som sa to snažil oddialiť, odsunúť, nahovoriť si - že to nepotrebujem, že to počká, že to sa časom... a teraz som tu - na pokraji krachu, opäť v hriechu, s nechuťou a malým hnevom a veľkým strachom.
Už neverím ani jednej svojej myšlienke. O každej z nich pochybujem, či je vôbec správna, či to není priam hriešne takto uvažovať - a potom sa priam vnútorne trhám, lebo neviem si nič usporiadať. Predtým mi v tom pomáhal plač a modlitba - teraz už ani plakať nad sebou neviem a modlitbe sa priam vyhýbam. A keď sa už pokúšam modliť - je tam ticho - to bude možno tým hriechom - protizvuková bariera.
Predtým som mal túžbu ísť na spoveď. Proste som vedel, že to nutne potrebujem a šiel som tam čím najskôr ako som vedel. Teraz sa tomu akosi vyhýbam. Trošku je to i tým, že všetky moje spovede vyzerali tak, že som niečo odrecitoval, prebehlo rozhrešenie a zbohom. Keď som prišiel vo februári na púť radosti a počul som, ako sa ľudia spovedajú i hodinu a po spovedi prídu celý vysmiaty a plný.. ani to už neviem opísať. Túžil som tiež po takej spovedi - ale opäť vyhral strach a hanblivosť. Náš duchovný sa tiež snažil. Zväčša sa ma niečo spýtal, lenže ja som odpovedal jednou holou vetou a to bol koniec... Uvedomujem si, že ak nebudem rozprávať, nikto mi nemôže pomôcť, lebo ani nevedia čo mi je... Som v začarovanom kruhu. Čítal som, že On mi môže pomôcť, ale teraz večer pred spaním sa Ho o to i bojím žiadať.


Už bol i stav, keď som mal pocit, že zošalejem z toho. Začali ma napádať fakt veľmi čudne veci a myšlienky...
Viem, že jedného dňa budem musieť tomu čeliť - najradšej by som bol, keby to bolo hneď, lebo mám pocit, že padnem tak hlboko, že sa z toho už nevysekám. Ale moje podvedomie to len odkladá.

A nakoniec vždy po takýchto úvahách ma napadne, či sa neutápam vo vlastnom smútku a nehľadám v ňom sebarealizáciu, bo len to mi zatiaľ stále išlo...

A keď mám mlčať tak trepem.

Načo tu vlastne som?
Poslíček dobrých a zlých správ?
Robot v továrni či sluha v cukrárni?
Prikivovač na všetko a vrah vlastného JA?
Zbabelec, dieťa a nie muž?
Žijúci a milujúci svoje depresie a slzy?
Mŕtvy a zhnilý z vnútra?

Hanbím sa pri tom pozrieť jej do očí - čo jej môžem dať?
Čo vlastne na mne kedy videla?
Bojím sa ku nej čo i len priblížiť. Ešte ju nakazím.
skúšal som... Skúšal som? Túžil po slove, ale pomohlo by? Každý pád, či len náznak pádu ma hodil späť. Utekal som pred utrpením a teraz sa ho neviem nabažiť. Hltám slzy na litre a míňam vreckovky tak dôkladne odložené v šuflíku - aby som nezabudol. Jedna vreckovka = milión spomienok. Ale neboleli - liečili.

A túžim po nej. Po láske, ktorá ma spasí. Ktorej je jedno aký som. Ktorá ma miluje - tým aj premieňa.

Ale bol som tam a premenila? Možno ja som nemiloval - len som bral.

Načo mi boli tucty kníh, vrecia slov, keď som sa nič nenaučil - tisíc krát vyrieknuté slovo LÁSKA? Zákon neprináša lásku - láska prináša zákon. Viem čo vlastne hovorím? Radím a nežijem. Honosím sa múdrymi rečami, no sú prázdne ako vákuum.

Niekedy mám samovražedné sklony. Vtedy na mňa siahne Boh a radšej plačem v Jeho rukách. Hriešnik od počatie. V úzkosti a bolesti čiaham po ňom. Ako po tej žiarovke.
Mám hovoriť a som ticho.
A keď mám mlčať tak trepem.