odísť? utiecť? opustiť? obnoviť

dajak tu už nepíšem nie? zase som sa dostal tam kde som bol pred rokom. V hlave plno otázok o tom, kto som, kde som, čím som a čim mám byť. O tom čo je správne a čo správnejšie. Čo je pravda a podobne. Cítim, že musím spraviť už nejaké definitívne rozhodnutie lebo ta rozdvojenosť ktorú prežívam ma zabíja. Len neviem presne aké. Nápady by boli - ako napríklad včera som bol tak pevne rozhodnutý, že vytiahnem z účtu 800E (zarobenych na predaji mlieka) a pojdem niekam het- najdem si lacny prenajom hoc i len nejaku skaredu grazonku, nájdem si nejakú prácu/e hoc i nočné len aby som dokázal vyžiť aspoň na polroka a počas toho sa budem zdokonaľovať v 3D na notebooku, ktorý by som zobral od Ľudky a potom by som zase šiel do Prahy skúsiť šťastie alebo niekde inde. Peniaze by som potom vrátil samozrejme. Najprv som sa bál reakcie rodičov (ktoré som si predstavoval v hlave) ale neskôr som ich akosi už nepokladal za takú preážku vykonať takýto čin.
Ďalšia alternatíva (asi rozumnejšia) by bola síce tiež istým spôsobom útek ale nie za vlastnými cieľmi, ale niekde do Domčeka vo Vysokej nad Úhom alebo k benediktínom do Samporu (abo nejak tak sa to volá) a nejak sa duchovne nielen že obnoviť ale obrátiť a "uspôsobiť".

Proste problém je v tom, že otec má isté predstavy. Ak ich nesplním, tak nie som hoden žiť s ním pod jednou strechou a keby som s ním i žil bola by to vlastne asi skôr pomalá samovražda. On chce, aby som mal robotu ktorou by som sa uživil - a nie hociakú, ale keďže mám rozum tak s titulom (z hocičoho). Alebo aby som podnikal. On len chce vidieť, že som schopný sa uživiť a aj svoju (možno) budúcu rodinu. No veci ako grafika alebo učiteľ náboženstva či animátor voľného času a podobne preňho nie sú prácou. Akonáhle som sa vždy začal venovať jednému z tochto - či tej grafike alebo som chodil s chalanmi vonku a snažil sa proste tu nejak byť pre nich a možno byť vzorom tak hneď to bolo zlé - buď som bol lajdák a závislák na počítači alebo som bol na smiech celej dedine, že taký veľký chalan chodí vonku s malými chlapcami - ako to rád prizvukoval. Vždy som musel tieto veci sa snažiť utajovať. Lenže to človek nevydrží dlho.
Proste teraz vidím ako jediné riešenie osamostatniť sa. Odísť. Alebo neviem - proste mám pocit že oco nemá pre to pochopenie. Nemyslím teraz pre grafiku, ale pre snahu človeka myslieť viac na svoje vnútro ako na zovňajšok. Hoc túto snahu pod vonkajšími vplyvmi pomaly strácam. Dodnes nemám ucelenú predstavu a hlavne pevné presvedčenie alebo akúsi malú istotu, či odhodlanie - že ÁNO, TADIAĽ IDEM. TO CHCEM ROBIŤ. Myslím, že by bolo dobré byť na dlhší čas v inom prostredí. Problém je, že ako to zariadiť. Pretože len tak ma nepustia. Len tak, že sa cítim zle a chcem nabrať síl - to tu nie je dosť silným dôvodom.