Už si celkom nespomínam ako som bral pôstne obdobie predtým. Väčšia snaha nehrešiť a vyhnýbať sa možno veciam zlým. Ale inak čas ako každý iný - ako dieťa som veľké zmeny oproti iným dňom nepostrehol - možno iba v nejakej ortodoxnejšiej rodine deti nedostávajú najbližších 47 dní desiatu so šunkou ale len džemom alebo zeleninou. Nemusia byť hned ortodoxní, nechcem nejak zpochyňovať postenie sa v konzumácií mäsa, podstatné je, aby to ľudia vnímali po duševnej stránke, nie len fyzickej.
Nepamätám sa, žeby sme sa niekedy celý pôst vyhýbali jedeniu mäsa. My sme doma jedli mäso stále keď sa navarilo, okrem piatkov a prikázaných pôstnych sviatkov. Celý rok. Piatky boli stále pôstom a to či na raňajky, na desiatu, či obed a večeru. Možno nebyť našich pôstnych piatkov tak by som nikdy nemal tak rád mamkinu ciberejku (mliečna polievka so zemiakmi a fazuľou) a palacinky - to bola taká pôstno-piatková klasika počas roka, ak sa neprišlo na nič iné, čo by sa malo variť.
Človek keď dospeje, alebo aspoň dospieva, začne veci vnímať inak. Je škoda, že mnoho mladých ťažko vidí krásu a zmysel v zapieraní sa a odopieraní si dobier tohto sveta. Ani ja síce nie som nejaký veľký asketik, ale myslím, že to čaro som objavil a dostalo ma. A mám pocit, že tak ako je ťažké si povedať nie cez rok tak ľahko sa to vraví v pôste. Možno sa mi to len teraz tak javí. Mal som ešte prednedávnam zlé duchovné obdobie - taka akási dlhodobá kríza ma postihla, ale príchodom pôstu som si oveľa ľahšie, priam prirodzene, bez zbytočných otázok a zaháľaní, našiel cestu k Bohu, cestu k modlitbe. Modlitba - tak podceňovaná. Niet nič lepšie pre pokoj duše ako modlitba. A mám pocit, že nie je nič lepšie pre pokoj tela, ako práca. Pokorná, tichá, šľachetná a poslušná. Bez reptania.
