odísť? utiecť? opustiť? obnoviť

dajak tu už nepíšem nie? zase som sa dostal tam kde som bol pred rokom. V hlave plno otázok o tom, kto som, kde som, čím som a čim mám byť. O tom čo je správne a čo správnejšie. Čo je pravda a podobne. Cítim, že musím spraviť už nejaké definitívne rozhodnutie lebo ta rozdvojenosť ktorú prežívam ma zabíja. Len neviem presne aké. Nápady by boli - ako napríklad včera som bol tak pevne rozhodnutý, že vytiahnem z účtu 800E (zarobenych na predaji mlieka) a pojdem niekam het- najdem si lacny prenajom hoc i len nejaku skaredu grazonku, nájdem si nejakú prácu/e hoc i nočné len aby som dokázal vyžiť aspoň na polroka a počas toho sa budem zdokonaľovať v 3D na notebooku, ktorý by som zobral od Ľudky a potom by som zase šiel do Prahy skúsiť šťastie alebo niekde inde. Peniaze by som potom vrátil samozrejme. Najprv som sa bál reakcie rodičov (ktoré som si predstavoval v hlave) ale neskôr som ich akosi už nepokladal za takú preážku vykonať takýto čin.
Ďalšia alternatíva (asi rozumnejšia) by bola síce tiež istým spôsobom útek ale nie za vlastnými cieľmi, ale niekde do Domčeka vo Vysokej nad Úhom alebo k benediktínom do Samporu (abo nejak tak sa to volá) a nejak sa duchovne nielen že obnoviť ale obrátiť a "uspôsobiť".

Proste problém je v tom, že otec má isté predstavy. Ak ich nesplním, tak nie som hoden žiť s ním pod jednou strechou a keby som s ním i žil bola by to vlastne asi skôr pomalá samovražda. On chce, aby som mal robotu ktorou by som sa uživil - a nie hociakú, ale keďže mám rozum tak s titulom (z hocičoho). Alebo aby som podnikal. On len chce vidieť, že som schopný sa uživiť a aj svoju (možno) budúcu rodinu. No veci ako grafika alebo učiteľ náboženstva či animátor voľného času a podobne preňho nie sú prácou. Akonáhle som sa vždy začal venovať jednému z tochto - či tej grafike alebo som chodil s chalanmi vonku a snažil sa proste tu nejak byť pre nich a možno byť vzorom tak hneď to bolo zlé - buď som bol lajdák a závislák na počítači alebo som bol na smiech celej dedine, že taký veľký chalan chodí vonku s malými chlapcami - ako to rád prizvukoval. Vždy som musel tieto veci sa snažiť utajovať. Lenže to človek nevydrží dlho.
Proste teraz vidím ako jediné riešenie osamostatniť sa. Odísť. Alebo neviem - proste mám pocit že oco nemá pre to pochopenie. Nemyslím teraz pre grafiku, ale pre snahu človeka myslieť viac na svoje vnútro ako na zovňajšok. Hoc túto snahu pod vonkajšími vplyvmi pomaly strácam. Dodnes nemám ucelenú predstavu a hlavne pevné presvedčenie alebo akúsi malú istotu, či odhodlanie - že ÁNO, TADIAĽ IDEM. TO CHCEM ROBIŤ. Myslím, že by bolo dobré byť na dlhší čas v inom prostredí. Problém je, že ako to zariadiť. Pretože len tak ma nepustia. Len tak, že sa cítim zle a chcem nabrať síl - to tu nie je dosť silným dôvodom.

Pôstne obdobie

Pôstne obdobie i napriek svojmu pôstu je extrémne požehnané obdobie. Plné, ba priam preplnené darmi ducha. Aspoň mne sa to takto javí už druhý rok.






Už si celkom nespomínam ako som bral pôstne obdobie predtým. Väčšia snaha nehrešiť a vyhnýbať sa možno veciam zlým. Ale inak čas ako každý iný - ako dieťa som veľké zmeny oproti iným dňom nepostrehol - možno iba v nejakej ortodoxnejšiej rodine deti nedostávajú najbližších 47 dní desiatu so šunkou ale len džemom alebo zeleninou. Nemusia byť hned ortodoxní, nechcem nejak zpochyňovať postenie sa v konzumácií mäsa, podstatné je, aby to ľudia vnímali po duševnej stránke, nie len fyzickej.
Nepamätám sa, žeby sme sa niekedy celý pôst vyhýbali jedeniu mäsa. My sme doma jedli mäso stále keď sa navarilo, okrem piatkov a prikázaných pôstnych sviatkov. Celý rok. Piatky boli stále pôstom a to či na raňajky, na desiatu, či obed a večeru. Možno nebyť našich pôstnych piatkov tak by som nikdy nemal tak rád mamkinu ciberejku (mliečna polievka so zemiakmi a fazuľou) a palacinky - to bola taká pôstno-piatková klasika počas roka, ak sa neprišlo na nič iné, čo by sa malo variť.
Človek keď dospeje, alebo aspoň dospieva, začne veci vnímať inak. Je škoda, že mnoho mladých ťažko vidí krásu a zmysel v zapieraní sa a odopieraní si dobier tohto sveta. Ani ja síce nie som nejaký veľký asketik, ale myslím, že to čaro som objavil a dostalo ma. A mám pocit, že tak ako je ťažké si povedať nie cez rok tak ľahko sa to vraví v pôste. Možno sa mi to len teraz tak javí. Mal som ešte prednedávnam zlé duchovné obdobie - taka akási dlhodobá kríza ma postihla, ale príchodom pôstu som si oveľa ľahšie, priam prirodzene, bez zbytočných otázok a zaháľaní, našiel cestu k Bohu, cestu k modlitbe. Modlitba - tak podceňovaná. Niet nič lepšie pre pokoj duše ako modlitba. A mám pocit, že nie je nič lepšie pre pokoj tela, ako práca. Pokorná, tichá, šľachetná a poslušná. Bez reptania.

Pre Ľudku

Chcel by som niečo krásne napísať o svojej mladšej sestre. Lenže všetko básnické čo som kedy mal, som za posledný rok akosi stratil, abo mi to bolo vzaté.
Nič nuž - napíšem to ako človek.
Mám rád svoju sestru. Veĺmi a niekedy mi je z toho do plaču ako teraz. Ja neviem či si dokonale rozumieme - sú veci ktoré si nepovieme. Ale Ľudka je svetielkom. V mojich predstavách je takou Ľudkou z Arku. I keď si ona saba o sebe myslí, že je slabá a tučná a často krát sa kritizuje, pre mňa je vždy to najkrajšie stvorenie aké som mohol spoznať. Je silná viac než si sama myslí a určite viac než ja.
Ja nie som mužom. Nie som mužom, ktorý by ľuďom povedal "jednoduché" ďakujem. Ktorý by ich objal a pobozkal. A škaredo si namýšľam, že som ako Darcy, ale nie som.
V poslednom čase mnohým ubližujem. Niekedy mám pocit, že i tebe Ľudka. Vlastne v podstate všetkým doma. Prepáčte.
Mám ťa rád a i keď sa na teba niekedy hnevám či ti vyčítam niektoré tvoje vlastnosti - je to len z mojej hlúposti a pýchy. Miluj sa taká aká si. Ty vieš ako to myslím a že to nemyslím extremisticky.

... a prosím nikdy sa nevyjadruj k tomuto, ak si to vôbec niekedy prečítaš.