Veľká noc - zverejnene takmer po roku

Dostal som dnes trefnú otázku: "Ako sláviš Veľkú Noc?"

V dňoch, keď začínal pôst, som si povedal, že tento rok, toto pôstne obdobie a nasledujúce tohtoročné veľkonočné trojdnie sa MUSÍ niečo v mojom živote zmeniť. Čakal som, že niečo sa stane. Možno zázrak? Možno nejaká situácia, ktorá obráti môj doterajší život na ruby - k tomu správnemu smeru? Čakal som možno niečo veľké.
Asi príliš veľa času som venoval vyčkávaniu. A za ten čas som padal. Neustále späť do svojich čiernych dier. Veľa som čakal, málo sa však snažil. Myslel som, že klas môže dozrieť i bez toho, aby som niečo sadil. A možno som sa viac bál a málo veril. Dôveroval. Musím sa priúčať detskej dôvere.

Byť v situácií, keď tvoja budúcnosť je úplne nejasná, keď ti mnohý vravia, že nič nedosiahneš a neveria ti, je ťažká. No zároveň vyučuje. Jednu perfektnú vec, ktorú som sa za tie dni naučil, je žiť deň naplno, alebo sa aspoň o to čo najviac snažiť. Ora et labora (dúfam, že som to správne napísal) - modli sa a pracuj! Keď som to prvý krát čítal v knižke dejepisu na základke, mi to prišlo také - prikazujúce. Nechápal som to. Lenže je to fakt obrovská múdrosť. V mojej situácií, keď nemáte nejaký pevný režim dňa a už vôbec predstavu tých nasledujúcich, tak je veľmi ľahké upadnúť do skľúčenosti, nudy, nezáujmu a postupne tuhšie upadať do hriechu. Ale v práci ľudských rúk je akési čaro duše. Akési nádherné spojenie tela a duše. Nie však práca, ktorú robíte z nevôle. I "prikázaná" práca sa dá robiť harmonicky, s láskou.
Je potom úžasné si sadnúť do upravenej záhrady a ďakovať Bohu za tie dary, ktoré ti dal.

Po všetkých tých pádoch i vzostupoch prišiel veľký týždeň. Už to bude asi štvrtý rok, čo som vedúcim miništrantom počas veľkonočného trojdnia. Mám na starosti prípravu miništrantov - vysvetliť im všetky procesie a zadeliť úlohy. Postarať sa o ľudí, ktorý boli zadelený na čítanie čítaní a prosieb a vedieť takmer naspamäť všetky obrady a s tým aj úlohy všetkých - i duchovného - on ich vie - ale on sa chce sústrediť hlavne na tú duchovnú stránku obradov takže sem tam sa otočí a zisťuje čo nasleduje a čo sa robí. Tu úlohu som prijal rád a bola to pre mňa i akási česť. Mám rád, keď je všetko dobre zorganizované a nie je žiaden chaos na mieste činu. Lenže keď som si na Bielu Sobotu po prijímaní kľakol a chystal sa pomodliť, nenapadali ma žiadne slová k Bohu. Nič. Žiadna vďaka, žiadna chvála. Mal som hlavu preplnenú toľkými vecami, či miništranti pri sprievode náhodou nezaštrajkujú, či duchovný nezabudne na poslednú modlitbu a hneď sa pustí do posledného obradu (i to už bolo :D) a či ja som na niečo nezabudol a nepovedal chalanom. Nedokázal som sa zhovárať sám s Bohom. Neviem, či som vôbec povedal aspoň ďakujem. Po duchovnej stránke som trojdnie neprežíval akosi nijak. Len v pomyslení na to, či to bude dobré. A čo je horšie, slová kurátorov :" Včera to bolo naozaj na úrovni, také dôstojné a veľkolepé." mi nič nedali. Žiadne zadosťučinenie.
Druhá vec, čo ma štvala je, že som nedokázal chalanom povedať, o čo tu skutočne ide. Ale asi ani ja sám som to úplne nepochopil. Vždy ma totiž zarmúti, keď vidím, že niektorí z nich na to úplne kašlú a z obradov majú len jednu hru.