...po čase

No po dlhšej odmlke opäť píšem niečo do blogu. Predtým som akosi nemal chuť vešať svoje veci svetu na nos :D

Tohtoročné sviatky neboli veľmi sviatočné. Akosi som si ani nevšimol, že sú sviatky a mrzí ma, že som ich neprežil sviatočne - s Pánom a jeho radosťou. Zobral som to druhým koncom. Ale nebudem to rozpisovať.
Najviac, čo ma asi mrzí, je komunikácia medzi mnou a ocom. Rád by som mu všetko povedal. Ako sa cítim a ako čo myslím. Neviem to. Bojím sa. Asi že ma nepochopí, že nastane konflikt, že ma neprijme. Je ťažké sa otvoriť niekomu, s kým ste v živote nikdy nerozprávali otvorene o svojich pocitoch a navyše je to váš otec. A je ťažké sa s ním rozprávať o správností vecí, keď sám tvrdí o svojej nevere k manželke, že je to jeho údel od Boha a nerobí s tým nič.
Celé sviatky som mal nesmiernu chuť odísť odtiaľ kdesi veľmi ďaleko. Kde by som mohol plakať bez strachu, že ma niekto uvidí, kde by som mohol kričať bez toho, žeby ma niekto počul a zrušil ma. Ale asi v hĺbke som sa živil predstavou miesta, kde by ma všetci pochopili - možno že až prehnane...
Je pravda, že to že ma ľudia nechápu je už i moja vina - asi už z nemalej časti, keďže nedám nikomu vedieť o svojich pocitoch a hlúpo si myslím, že to vedia čítať z môjho správania. Časť z toho možno, ale len hrubú skicu.

Prečítal som Chatrč, ktorú som si kúpil pod stromček. Strašne túžim zažiť to čo Mack. Viem, že je to kniha a viem, že tí duchovnejší mi povedia, že to môžem zažiť - v o svojom vnútri. Ale asi by som sa teraz s touto odpoveďou neuspokojil. Iba by som sa na nich súhlasne priblbo usmial a dodal, že hej. Istý večer som si predstavoval, aké by to bolo sa prechádzať len tak s Ježišom. Nezáleží na tom ako vyzerá, ale ako ma miluje. Ako ležíme a pozorujeme nočnú oblohu. Nádhera. Vždy, keď sa v noci pozerám na hviezdy a mesiac, a keď ma opantáva hĺbka noci a vesmíru, vždy si predstavujem, že ho tam vidím. že je tam a pozerá sa. A smeje sa. Teraz si uvedomujem, že málokedy si ho predstavujem usmievať sa. Ako myslím tak samozrejme. V tomto stvorení ho stále vidím usmievať sa. Takého milého, radostného, láskavého - Nádherného. Nevidím konkrétnu tvár, len cítim úsmev. Božskosť. Je nádherné si niečo také uvedomiť.

Myslím, že to prejde. Myslím, že sa časom nájde riešenie - Boh ho už má, už len ja sa musím k nemu prepracovať. Asi som si to príliš bral - mám pocit, že ešte príde chvíľka, možno dve, keď ešte budem ležať na dlážke. Ale keď je to tak, tak to asi aj tak má byť. Budem sa snažiť byť mužom, bojovníkom i priateľom, Jakubom i Mojžišom, ale predovšetkým Mišom Timkom.